Drahá ex kamarátka….
Hovorila si, že sme blízke.
Že ma máš rada, že ma vnímaš.
Že som iná ako ostatní – že som tvoja.
A ja som ti verila.
Nie slepo.
Len s tým druhom ticha,
ktorým veria ženy, čo už toho veľa prežili,
ale ešte stále dúfajú,
že niektoré vzťahy nie sú výmena.
A potom si zmizla.
Nie fyzicky.
Nie dramaticky.
Len si prestala stáť tam, kde si sľúbila, že zostaneš.
A keď sa ma niekto pýtal, čo sa stalo –
nevedela som odpovedať.
Lebo ty si neurobila nič.
A práve to nič
zanechalo stopu.
Keď prišiel ten deň,
nečakala som, že sa pre mňa postaví celý svet.
Ale čakala som,
že sa pre mňa postavíš ty.
Že povieš: „Nie.“
Že povieš: „Poznám ju. Nie je taká. Je to inak.“
Ale ty si nepovedala nič.
A tým si povedala všetko.
Nepodrazila si ma.
Nie klasicky.
Len si sa vypla.
Ako svetlo, keď chceš, aby v izbe nič nebolo vidieť.
Počula si moje mlčanie.
Videla si môj strach.
A aj tak si ustúpila.
Nie preto, že si musela.
Ale preto, že si si vybrala seba.
Aj keď som predtým vždy vyberala teba.
Vieš, niekedy je zrada hlasná.
Ako výkrik, ako dvere tresknuté v hneve.
A niekedy je to len gesto.
Jedno nevyslovené slovo.
Jedno ticho, ktoré ťa pochová zaživa.
Tvoje ticho bolo práve také.
Použila si ma ako skladisko.
Na vlastné vety, na hnev, na frustrácie,
na všetko, čo si nedokázala povedať tam, kde si mala.
A keď som bola plná –
spláchla si ma.
Ako odpad, ktorého je ti ľúto len chvíľu,
kým zatváraš veko.
Tvárou si zostala dôstojná.
Ale tvoj chrbát kričal zbabelosť.
A ja som to cítila.
Ako žena, ktorá nie je hlúpa.
Len príliš dlho dúfala,
že si iná než ostatní.
Ale ty nie si.
Si len ďalšia v rade tých,
čo vedia prijímať,
ale nevedia zostať.
Tých, čo objímajú v noci,
a v stredu ráno ťa bez mihnutia oka hodia cez palubu.
Dnes si už nemusíš vypočuť, čo ma bolelo.
A možno je to dobre.
Lebo ak by si to naozaj počula,
musela by si sa pozrieť na to, čo si urobila.
A neviem, či by si to zvládla.
Nechcem tvoje ospravedlnenie.
Ani tvoje verzie.
Ani tvoj pokoj.
Chcem len vedieť, že raz –
možno v tichu medzi dvoma vetami –
sa ti v hlave ozve to isté ticho, ktorým si ma zradila.
A možno si ma tým zachránila.
Možno som mala padnúť,
aby som konečne videla,
kto naozaj nepatrí ku mne.
Tak si to nechaj.
To, čo si urobila.
To, čo si neurobila.
To, čo si mohla povedať a nepovedala.
Lebo ja už to nechcem niesť za teba.
Ella
(tá, čo už neloví ospravedlnenia
v miestach, kde vládne ticho)
Niektoré slová sa nepýtajú. Len chcú byť zdieľané.