Dnes som si v autobuse všimla ženu, čo držala kabelku tak, akoby v nej mala všetko, čo jej z tejto civilizácie ešte ostalo. Nie make-up, nie kľúče. Ale nádej, hrdosť, možno poslednú šancu nezrútiť sa cestou do práce. Poznáš ten výraz tváre – ako keď sa ti chce kričať, ale máš rúž.
Ja som si ráno umyla vlasy. Nezdá sa ti to ako veľká vec? Mne áno. Nie kvôli hygiene – ale kvôli tomu, že som sa po štyroch dňoch nečinnosti rozhodla urobiť niečo pre seba. Symbolické umytie bordelu z hlavy. Samozrejme, tie myšlienky tam zostali, len majú teraz kondicionér.
Poobede som sedela s nohami hore a cítila som sa vinná, že nerobím „viac“. Viac práce, viac úsilia, viac krokov k lepšiemu ja. Akoby to „ja“ bolo niekde za dverami a čakalo, kým tam konečne dôjdem. Neviem ako ty, ale ja mám občas pocit, že namiesto života plním normu.
A potom príde chvíľa. Nejaká úplne malá – ako keď sa niekto cudzí na teba usmeje v obchode, alebo keď si dáš do kávy trochu škorice, len preto, že môžeš. A vtedy vieš, že žiješ. Nie výnimočne, nie inšpiratívne. Ale pravdivo.
Tento list nie je o tom, ako sa stať lepšou ženou. Ale o tom, že si už dosť. Aj keď si dnes nič veľké nedokázala. Aj keď si zabudla na svoje ciele. Aj keď máš pocit, že sa ti rozpadá systém. Možno sa nerozpadá – možno si sa len konečne začala vymaniť z niečoho, čo ťa už dávno nechránilo.
Takže dnes ti nepíšem ako expertka. Píšem ti ako žena, čo má kruhy pod očami, poloprázdnu peňaženku a plné srdce drobných bojov, ktoré nikto nevidí.
Sme na tom podobne?
Tak vitaj.
Niektoré slová sa nepýtajú. Len chcú byť zdieľané.