Niekedy sa žena nezbalí kvôli láske. Ani kvôli bolesti.
Zbalí si zubnú kefku, mikinu, čierne nohavičky – a odíde.
Bez dramatických slov. Bez fotky na Instagram.
Len tak. Lebo už nemá komu vysvetľovať, prečo ešte stále zostáva.
Táto kapitola z Denníka Elly je presne o tom.
O dni, kedy nezostane nič – len kelímok s kávou, taxík s koberecom v kufri,
a žena, ktorá sa už rozhodla, že nádej nie je vec na nosenie.
Prečítaj si, prečo sa Ella rozhodla zmiznúť potichu –
a prečo to možno nie je slabosť, ale konečne dôkaz, že to zvláda.
Nešla som nikam na dlho.
Len na pár dní.
Ale aj tak som si zbalila veci, ako keby sa už nemalo nič vrátiť späť.
Zubnú kefku, čierne nohavičky, mikinu, ktorú nikto nikdy nevidel na mne – len na stoličke.
Nenalepila som si mihalnice.
Ani som si neoholila nohy.
Keby som tam umrela,
bolo by to tak akurát.
Vo vrecku som našla starý bloček z drogérie a drobnú mincu, ktorá zapáchala potom.
Neviem, kde som ju zobrala. Možno z automatu na pumpách, kde neberú karty.
Presne tam som aj chcela ísť –
na miesto, kde ma nič nepýta späť.
Len ti nalejú kávu do plastu a nič sa nepýta.
Vo vlaku som si sadla chrbtom k smeru jazdy.
Nie zámerne. Len sa mi nechcelo presúvať.
Neznášam, keď sa ľudia presúvajú. Ako keby to niečo menilo.
V skutočnosti len sedíš na inom mieste a aj tak pôjdeš tam, kam si nasmerovaný.
Muž oproti si dával slúchadlá, ale nezapol si hudbu.
Len si ich nasadil, aby mal pokoj.
Presne ako ja, keď si vymažem notifikácie, ale aj tak čakám, že sa niečo stane.
Na stanici som vystúpila bez emócie.
Urobila som 3 kroky a zabudla som, ako sa volám.
Zobrala som si taxík.
V kufri bola fľaša od vody a kus koberca.
Vodič mi chcel povedať vtip.
Zasmiala som sa. Nie preto, že bol dobrý.
Ale preto, že to bolo jednoduchšie ako mlčať.
Keď som dorazila, mala som v mobile 2 % baterky.
Nabíjačka bola v kufri.
Kufor bol zamknutý zle – celý sa mi rozsypal v chodbe.
Zubná kefka sa odkotúľala pod radiátor.
Nechala som ju tam.
Umývanie zubov nebolo dnes prioritou.
Dnes bolo prioritou len nezakričať na nikoho.
A to sa mi podarilo.
Tak som si urobila kávu.
A sadla si k oknu.
Nepremýšľala som.
Nesumarizovala.
Nevracala sa.
Len som si napísala poznámku:
„Nezbalila som si nádej. Zbalila som si zubnú kefku.
A zatiaľ to stačilo.“
> Toto nie je terapia. Ani blog do vetra.
Denník Elly je projekt, ktorý drží zrkadlo ženám, čo už nechcú klamať – sebe ani svetu.
Ak cítiš, že ti niečo v týchto slovách zapadlo presne,
že Ella píše aj za teba,
tak vedz, že nič z toho nie je zadarmo.
Tvoj príspevok drží vlak v pohybe.
Umožňuje tvoriť kapitoly, ktoré nejdú po trendoch, ale po pravde.
A otvára dvere aj ďalším, ktoré ešte nemajú odvahu nastúpiť.
Podpor Denník Elly.Kúp lístok.
A buď súčasťou niečoho, čo sa netvári – ale žije.
Niektoré slová sa nepýtajú. Len chcú byť zdieľané.