Zabudla som, kto som.
Nie jedným veľkým krokom, skôr ako tiché rozplývanie vôní zo šatníka, ktorý som dlho neotvorila.
Ako to meno, čo som si kedysi šepla s nádejou, sa pomaly vytráca.
Nezabudla som úplne.
Len sa pomaly stratili tie drobné kúsky, čo ma kedysi tvorili —
ten rúž, čo som si nanášala len pre seba, ten smiech, čo mi prechádzal celým telom bez zábran,
vôňa jarnej trávy, čo ma objímala skôr, než svet stihol rozkvitnúť.
Niečo som odložila do krabičky „neskôr“.
A potom som tú krabičku stratila.
Stála som pred zrkadlom a spoznala v ňom ženu, ktorú som kedysi volala ja.
Neviem, kedy sme prestali rozprávať.
Ale nevládzem byť na ňu nahnevaná.
Prešla horami a dolinami, prešla búrkami a tichom.
Naučila sa mlčať, keď sa kričalo,
bola silná, keď sa všetko okolo lámalo,
bola krásna, hoci na to občas zabudla.
A predsa, niekde tam, hlboko v kostiach, vo šľachách, v temných medzerách snov,
je to stále ona — som to stále ja.
Možno roztrhaná na kúsky, možno neistá, ale stále živá.
Stále hľadajúca.
Dnes som si spomenula na vôňu starých kníh,
na vietor, ktorý vo mne šepká,
na úsmev, ktorý mi robí jamku v duši.
Kráčam, aj keď neviem kam.
Kráčam, lebo stáť znamená zabudnúť sa.
Kráčam s nádejou, že každý krok je návrat.
Dovolila som si položiť otázku, čo som sa bála vysloviť — „Kto vlastne som?“
Odpoveď ešte spí, ale jej tiché dýchanie cítim v sebe ako jemnú, odvážnu iskru.
Som tá, čo kráča bez mapy,
hľadá miesto, kde môže zložiť unavené krídla,
učí sa počúvať ticho, aby mohla počuť samu seba.
V mojich očiach je túžba byť prijatá,
v srdci sa mieša bolesť a nádej —
nie sú to dve strany, ale jedno telo.
Už nie som tieňom, čo sa bojí svetla.
Som plameň, ktorý sa učí horieť,
vietor, ktorý hľadá svoj smer,
ticho, ktoré čaká, kedy sa jeho hlas rozozvučí.
A viem, že keď raz nájdem cestu späť,
domov som vlastne nosila so sebou celý čas — v sebe.